Spomínate na film s Angelinou Jolie Zloba: kráľovná všetkého zlého? Alebo rozprávku o Šípkovej Ruženke? Tou je vlastne film inšpirovaný. Svet jednoducho nie je ideálny a všetci ľudia v ňom nie sú dobráci od kosti ako Ruženka. Niektorí stoja na opačnej strane barikády a patria medzi ne všetky tie zlé kráľovné, macochy a pod.
Rada sa pozerám okolo seba. Pozorujem ľudí, ich názory, činy, námety a nálady. A verte, že vo svojom „zrelom“ veku som už videla dosť. Vo svojom blogu pozorujem svet a život svojimi očami. Preto má názov „Tak to vidím ja!“ Svoje názory nikomu nevnucujem, skôr mi ide o to, aby sa aj iní nad nimi zamysleli. Čo človek, to iný pohľad. Ale tak to má predsa byť. „Nie je krajších rozprávok ako tie, ktoré píše sám život,“ povedal Hans Christian Andersen. A mne nezostáva nič iné, len súhlasiť.
Všimli ste si, koľko je v ľuďoch zloby, závisti a zášti? Niekedy si čítam komentáre k rôznym udalostiam a osobnostiam z verejného života a nestačím žasnúť, aké nenávistné slová padajú. O. K., tiež nesúhlasím s určitými výrokmi niektorých ľudí (politikov zvlášť), ale to neznamená, že zo mňa budú tryskať vety ako… No, radšej to nebudem ani vymenovávať. Myslím, že tým sa človek len degraduje do skupiny, do ktorej by patriť vážne nechcel.
A tak ma napadá, čo motivuje niektoré osoby k takým urážlivým a hanlivým výrokom? Tak po prvé po prečítaní nejakého tvrdenia sa môže dostaviť zloba. Ako dôsledok nesúhlasu. Na jeho základe som teda naštvaná a mám chuť sa k tomu vyjadriť. Jasne, to môžem urobiť. Slušne. Ale tým si zrejme svoju frustráciu (a čo by to mohlo byť iné) nevyliečim. Pomôžu mi len silné (a často aj sprosté) slová, ktorými si uľavím. Aspoň takto si to ja vysvetľujem, keď sa s nenávistnými komentármi stretnem. Možno sa mýlim a je to úplne inak.
Niekedy je spúšťačom zloby strach. Strach z neznámeho. A potom už je len krôčik k nenávisti. A niektorí sa jej doslova opíja. Vysielajú „blbú náladu“ a nič ich nezastaví. A pretože nenávisť má mnohokrát infekčný charakter a šíri sa míľovými krokmi, bojím sa jej. Stačí sa pozrieť do histórie a zistíme, koľkokrát vyústila do vojnového konfliktu. Najväčším nepriateľom nenávisti je rozum. Lenže keď je spoločnosť už jednou nenávisťou nakazená, rozum nemá odvahu vytiahnuť do boja. Len sa pozrite na našu politickú scénu… No comment.
Jo, a ešte niečo. Občas mám pocit, že niektorí ľudia sú od prírody neprajní, sebeckí a neľútostní. Skritizujú vaše kilá navyše alebo nový účes takým spôsobom, že máte chuť nevyliezť z domu. Predsa to nie je ich vec a ja nemám právo sa k tomu vyjadrovať. To ich ale nezaujíma. Možno svoju rolu tu hrá aj závisť. Poviem vám, že som veľmi rada, že nie som verejná alebo inak známa osoba. Asi by som to neuniesla. Čítať o sebe vety typu „čí to asi je“ alebo „tá, čo vyzerá ako…“ A viete, že sú medzi nami aj takí, ktorí so slovami „dobre jej/mu tak“ alebo „patria jej/mu to“ vám pokojne želajú aj smrteľnú chorobu. Ale dosť! Že sa nebojí, že by sa im to mohlo vrátiť? Veď čo do vesmíru vysielaš, to dostaneš späť…
Poznala som jednu, ktorá tak trpela závisťou, že písala anonymné listy. Nikto by to do nej nepovedal, bola to taká veľmi milá pani. Navonok. Kým sa to prevalilo, stačila rozbiť niekoľko manželstiev. Iste namietnete, že tie manželstvá neboli práve ukážkové. No, nebola. Ale s tým, že niekto podvádza svojho muža alebo ženu, môžem nesúhlasiť a môžem to dotyčné alebo dotyčnému povedať. Ale posielať anonym? Za tým už musí stáť skutočná zášť a neprajnosť. Je potrebné dodať, že spomínaná dáma žije stále sama a možno tie anonymy píše dodnes. Alebo pridáva nenávistné komentáre k rôznym článkom o niekom alebo o niečom. Možno to má ako terapiu a lieči si tým svoje mindráky. To asi áno. Ale kto o to stojí, však? Emócie prejaviť je určite správne, avšak nie na úkor iných. Odporúčam, keď na mňa „ide zloba“, ísť si zabehať alebo upiecť bábovku. Napríklad kakaovú.
Rešpekt aj pre iný názor, prosím. A tak na záver. Nenávisť, zloba a závisť existovali v ľudskej spoločnosti od jej vzniku. Len spomeňme na výroky typu „kiež by susedovi chcípla koza“. Lenže predtým o tom nikto nevedel. Až dnes, v dobe internetu, môžu ľudia dštíť síru, až jeden (napríklad ja) neveriacky krúti hlavou. Zaplať pánboh, že nie som napríklad herečka a nedaj bože ešte k tomu bohatá! To by som si asi početla. A tak spolu s piesňou Marty Kubišovej vysielam do vesmíru modlitbu, aby mier ďalej zostával s touto krajinou a zloba, závisť, zášť, strach a zvar pominuli. Myslíte, že je to márne? Napríklad nie. Aspoň ja tomu chcem veriť.
